V roku 1212 daroval Kráľ Ondrej II. kláštoru križiakov v Chmeľove majetok ležiaci severovýchodne od Chmeľova po údolie potoka Čepcov. Patril k nemu aj kračúnovský majetok, ktorý sa však v listine menovite neuvádza. Samotný názov obce a poloha signalizuje vtedajšie a staršie slovenské osídlenie v doline potoka Topoľa. V písomnostiach zo 14. – 16. storočia sa vyskytujú pravidelne pod maďarským názvom Karachonmezew, v zmysle Kračúnovo Pole, ojedinelé v slovenskom názve Kračúnovce. Základom oboch názvov je starobylé slovenské meno, resp. prezývka Kračún (Krátky). To sa v severovýchodnom Uhorsku používalo ešte v 13. – 14. storočí. Za najpravdepodobnejší vzťah neznámeho nositeľa tohto mena k dedine, považujeme vzťah prvého Šoltýsa, lebo vlastnícky vývin kračúnovského majetku v 13. – 14. storočí vylučuje vlastnícky vzťah prípadne zemana Kračúna.
Klasicistická kúria je z polovice 19. storočia s neskoršími úpravami a prístavbami, ktorá bola postavená na starších základoch. Dispozične opakuje pôdorys kúrií s ústrednou chodbou, na ktorú sú napojené ostatné miestnosti, vo výstavbe je však prispôsobená miestnej ľudovej architektúre. Na oboch stranách hlavného traktu má silne vystupujúce rizality, skôr ide o štvorcové nárožné veže, ktoré sú zdobené nárožnou rustikou. Jednopodlažná hlavná časť budovy mala mierne vystupujúci otvorený rizalit, ktorého štít stál na drevených stĺpoch. Okná v tejto časti zdobili nadokenné reliéfy štylizovaných esovitých rozvilín a mušlí. K západnej strane budovy bol pristavený čeľadník v účelovom riešení, čím sa zmenil pôdorys stavby, ktorý mal tvar písmena U. Staršie miestnosti v severnom trakte budovy sú zaklenuté pruskými klenbami.
Zdroj: pamiatkynaslovensku.sk, foto: obec Kračúnovce, Jozef Kotulič
