Kňahyňa Avarov bola veľmi ukrutná, panovačná a ctibažná. Mala svoje hrinky na Zipove a Kyšaku, ale nebola s nimi spokojná. Takéto hrady mali aj iní a ona chcela mať niečo celkom neobyčajného. Preto rozkázala svojim poddaným, aby jej vystavili hrad priezračný a veľmi ligotavý. Poddaní si darmo lámali hlavy, nevedeli, z čoho by hrad mal byť. Raz kňahyňa šla okolo baní na soľ, kde robotníci vykopávali veľké kvádre soli. Rozhodla sa, že veru dá postaviť svoj hrad z týchto soľných kvádrov. Hrad bude priesvitný, slnečné lúče prejdú cez múry a všetci ľudia budú od neho závisieť. Od tejto chvíle nikto si nesmel vziať z baní ani štipku soli. Všetku soľ, ktorú vykopali, odvážali na neďaleký vrch, na ktorom kňahyňa zamýšľala postaviť svoj hrad. V celom okolí sa soľ pomíňala a ľudia darmo prichádzali k baniam. Museli sa vracať s prázdnymi rukami, ľud veľmi trpel bez soli. Kňahyňa bola neoblomná, nikomu nedala ani kúska. No jednako sa jej hrad nemohol dokončiť. Čo robotníci cez deň vystavili, to sa v noci zrútilo, lebo soľ nedržala dovedna. Ľud preklínal kňahyňu ako dosiaľ nikoho, ale čím väčšie bolo utrpenie ľudu, tým väčšia bola jej radosť. Keď utrpenie ľudu zdalo sa byť celkom neznesiteľné, došiel chýr na východ, že na západnej strane slovanskej ríše sa podarilo Samom zjednoteným Slovanom Avarov vo víťaznom boji premôcť. Západné kmene poslali na pomoc Slovákom slávneho bojovníka Finčíka. Len čo Finčík prišiel na východ, všetci Slováci sa hrnuli do jeho vojska. S pomocou bohov podarilo sa im dobyť hrady (hrinky) Kyšak, Hradovú, ba i Zipov. Potom sa vychytili proti kňahyni do jej nového soľného hradu, ktorý stál pod Korytou. Národ sa hrnul zo všetkých strán do Finčíkovho tábora. Žičili mu zvíťaziť nad kňahyňou, aby po takej dlhej a ukrutnej porobe boli zasa slobodní. No ona nebola len kňahyňa ale i zlá čarodejnica. Keď sa Finčíkovo vojsko blížilo k hradu a utáborilo sa na nočný odpočinok, ona ho zakliala. Vojsko usnulo hlbokým spánkom. Jediný Finčík, ktorý ešte neležal, ušiel jej kliatbe. Ako tak blúdil bezradne po lese, cítil, že čo krok spravil, mal nohy ťažšie a ťažšie, pomaly mu meraveli. Zanedlho sa pohyboval, akoby sa lepil k zemi. V očiach sa mu iskrilo a zdalo sa mu, ako by videl poletovať malé svätojánske mušky, ktoré sa k nemu rýchlo blížili. Čím bližšie boli svetielka, tým sa mu zdali byť väčšie. Zrazu len zazrel pred sebou krásnu horskú vílu a okolo nej pekné tanečnice. Nestačil sa ani spamätať, keď začul zvonivý hlas víly: „Tu máš mocný meč, opáš si ho,“ vravela.
Finčík celkom podvedome vystrel ruku po meči. A len čo si ho opásal, cítil, že sa mu vracia predošlá sila. Víla mu potom povedala, aby vyšiel na vrch, tam nájde pod skalou malý pramienok. Z neho nech naberie vody a namáča ňou tvár svojich vojakov. Finčík spravil ako víla vravela, načrel vody do šišaka a šiel do spiaceho tábora. Spiace vojsko bolo ako mŕtve. Žaby a raky chodili po nich a vojaci sa ani nepohli. Finčík stál bezradne. Nevedel, či má kriesiť vojsko alebo odháňať žaby a rakov. Ale keď namáčal tvár prvého vojaka, akoby sa zázrakom striasol a vstal celkom svieži. I umýval ich rad-radom. Vojaci, ktorí sa prebrali, pomáhali nosiť vodu z pramienka, umývali ostatných. Zanedlho bolo na nohách celé vojsko. Ráno sa nemali času ani najesť, lebo kňahyňa sa chystala na tuhý odpor. I dali sa hladní na pochod. Popri ceste bolo nahádzaného veľa chleba, ale keď sa niektorý vojak tohto chleba dotkol, skamenel. Finčík svojim čarovným mečom popretínal chleby. Po každom švihu sa premenil chlieb na skaly, ktoré ešte i dnes tu vidieť. Občania ich menujú bochníkmi.
Vojsko pochodovalo bez oddychu. Kňahyňa robila neprestajne úklady, ale rusalky a víly pomohli vojakom premôcť ich. Keď sa Finčíkovo vojsko dostalo do blízkosti hradu, zjavilo sa ich očiam hrozné divadlo. Voda sa valila zo všetkých strán a Perún bil do hradu ako krupobitie. Hrad zmizol a v ňom zahynula i posledná kňahyňa Avarov, ukrutná, nenávidená. Na mieste, kde bol soľný hrad, zjavilo sa hlboké jazero. Na jeho dne je vraj hrad, ktorého soľ sa stále roztápa. Od tých čias vyviera spod hôr veľa slaných prameňov a aby ľud nemusel soľ dobývať ťažko zo zeme, vyvára ju z vody. Od tých čias vyviera spod vrchov veľa slaných prameňov. Stojí tam aj veľká skala, spod ktorej vyteká prameň. Starší ľudia hovorili, že ak by niekto túto skalu odvalil, voda by zaliala veľkú časť Lošickej kotliny.
Finčíkovo vojsko sa vrátilo na vrch, kde Finčík načieral vodu do šišaka, ale voda sa prepadla, ostala len ohromná skala, spod ktorej voda vyvierala. Na tomto mieste Finčík postavil hrad na ochranu ľudu proti Avarom a iným nepriateľom. A ľud ochotne pomáhal Finčíkovi pri tejto práci.
Takto postavili Soľnohrad, ktorého mury i podnes spomínajú na hrdinského slovanského vodcu Finčíka, ktorý tu pokojne vládol ešte veľa rokov.
Zdroj: obec Ruská Nová Ves
Foto: Filip Malát
