Pán Kamenického hradu vládol nad svojím ľudom prísno, ba kruto. Mal však syna, ktorý bol povahove pravým opakom svojho nemilosrdného otca. Bol zádumčivý, snivý a holubičej povahy. Miloval lesy, polia, romantiku jasných nocí, ligot hviezd, kvety.
Bol krásny jarný deň. Všetko dýchalo šťastím a novým životom, krv spievala hymny lásky. Mladý hradný pán si zašiel do lesa, aby sa pokochal v zmŕtvychvstaní prírody. Les ho prijal s otvoreným náručím a mladý hradný pán si v ňom vydýchol z plných pŕs sťa človek, s ktorého spadla veľká starosť. Bol tu veľmi šťastný, ako môže byť len človek citlivého srdca s čistým svedomím. Jeho krásna tvár žiarila priamo akousi nadzemskou radosťou. Časom sa zahľadel do diaľok a vtedy sa mu v mysli zjavoval obraz akejsi neznámej ženy, ním vybájenej a všetkou krásou ženskej nežnosti obdarenej.
Veď dosiaľ márne hľadal takúto ženu, márne túžil po nej. Nikde jej nebolo. Hoci na hrade žili desiatky tých najkrajších dievčat, nejedna by s láskou a s vďakou položila oddane na jeho plecia svoju peknú hlavičku. Nie! Takej ženy ešte nevidel. A čím diaľ, tým mocnejšie túžil po nej.
Sadol pod košatý dub a jeho myšlienky sa spriadali samy od seba. Leteli, sťa by chceli dohoniť prelud srdca a priniesť ho v podobe vybájenej ženy k jeho nohám. A les sa modlil zbožne svoju romantickú modlitbu. Ako rád by tento prelud privinul k srdcu, ako by sa s ním maznal. Znezrady sa zapýril, ako by sa bol pristihol pri akomsi nedovolenom čine. Mladý hradný pán ani nezbadal, že na oblohe sa zbierajú oblaky, že slnce sa zahaľuje čierňavou a nad zemou visí predzvesť búrky.
Dumal, rozmýšľal a zabúdal na seba a na všetko, čo sa okolo neho deje. Odrazu sa zablyslo, hrom udrel a pustil sa hustý lejak. Mládenec prudko vyskočil a utekal do dedinky neďaleko lesa. Búrka zdivela a dážď sa lial ako z krhly. Ukonaný a do poslednej nitky premoknutý vrútil sa do prvej chalúpky, ktorá mu prišla do cesty. Chalúpka bola majetkom starého vdovca – sedliaka, ktorý tam žil so svojou jedinou dcérou. Obidvaja pozreli udivení na premoknutého mládenca. Starec si ho dlho mlčky prezeral, mračil sa; bolo na ňom badať, že nad niečím veľmi tuho rozmýšľa.
„Ale, veď je to mladý pán, syn nášho hradného pána!“, vykríkol po dlhšom rozmýšľaní a pokorne sa vrhol k jeho nohám. Mladý človek ho zdvihol.
„Nerobte že si také starosti, bol som v lese a keďže sa spustil lejak a na hrad bolo ďalej ako sem, nuž zabehol som sem,“ povedal s nútenou veselosťou, hoci sa triasol od zimy na celom tele.
„Nože, dievča, zakúr, aby sa mladý pán mohol zohriať a usušiť!“
Dievčina odbehla, rumeniac sa na celej tvári do drevárne. A o chvíľu sa vrátila s veľkou nošou suchých triesok. Zrak mladého pána s úľubou spočinul na krásnom dievčati. Jej postava bola kyprá, strunistá, tváričku mala podlhovastú, rumenistú a z nej akosi radostne pozeralo na svet dvoje modrých, jasných oči. Čím dlhšie sa mladý hradný pán na ňu pozeral, tým hlbšie sa vrýval do jeho srdca jej obraz a tým mocnejšie sa presviedčal, že táto nepokalená krásavica je tým vysneným ideálom, ktorý sa mu zjavoval v snoch, ktorého hlas počúval v šume lesov, ktorého obraz si už tak dávno v duši vymaľoval dúhovými farbami a po ktorom tak veľmi dávno túžil.
Dážď prestal bubnovať na okná, slnce ukázalo zase svoju jasnú tvár, a mladý hradný pán, poďakujúc sa srdečne za pohostenie, odobral sa od svojich dobrých hostiteľov. Stisol vrele malú rúčku roľníckej dcéry a odišiel na hrad zamyslený, ale s prenesmiernym šťastím.
Hej! Ako mu je teraz ľahko okolo srdca, akým voľným sa teraz cíti, ako by rád teraz tancovať, spievať a v bujnej vôli objať celý svet! Veď dnes našiel tú, ktorú už tak veľmi dlho hľadal.
Našiel svoj sen, splnili sa jeho túžby ; celý jeho doterajší život zdal sa mu byť len veľkou prípravou na tento slávnostný deň.
„Milujem, zbožňujem, milujem“, ozývalo sa v ňom stále, keď utekal na hrad.
A na druhý deň, hoci už nepršalo, prišiel zas do chalúpky, na tretí deň zas, a pomaly chudobná chalúpka nevládala pojať veľkú lásku dvoch mladých ľudí.
A neuplynul ani týždeň, už spolu počúvali šum lesa, spolu viazali kytičky z lesných kvetov, spolu snívali veľký sen o nebývalom šťastí. Rozhodli sa, že tajnosť svojich sŕdc prezradia svojim rodičom a budú si od nich pýtať požehnanie.
Rojčivý syn stojí v akýchsi divných rozpakoch pred svojím otcom. Z očú otcových srší bojovnosť, odhodlanosť a krutá neústupnosť. Ani len pri pohľade na tvár jediného syna tento divý pohľad nemäkol. Bolo to už v jeho krvi. „No a čože mi to chceš povedať? Povedz, ale rýchlo, lebo mám mnoho iných starostí, načo si prišiel ku mne v takú neobvyklú hodinu?“, opýtal sa otec a zdalo sa, že v tejto chvíli sa v jeho tvrdých očiach zjavilo trochu smiechu a tvár ako by bola zmäkla.
„Otecko, nehnevaj sa na mňa, ale prišiel som ti zvestovať veľmi dôležitú novinu. Ja milujem isté krásne dievča a chcel by som sa oženiť.“
„To je pekné! No poď sem bližšie, veď som na to už aj ja myslel. Ja už starnem, ty si už dorástol, o ženbu sa musíme postarať, aby náš slávny rod nevymrel.“
„A ja mám už aj nevestu vybratú, otecko, keby si vedel, aká je…“
„Ako, čo, nevestu si si sám vybral – bezo mňa?“
„Áno, a je to najkrásnejšia dievka z celej krajiny.“
„Ktože je to teda?, opýtal sa otec podráždene.
„Dcéra roľníka v dedine!“, odpovedal syn a zapýril sa.
„Roľníka?!“, vykríkol otec a skočil zo stoličky.
„Neblázni, lebo prisámbohu, udriem ťa!“, dodal veľmi podráždeným hlasom. Syn stál pred otcom pokorne a ticho, a otcova červená tvár červenela čím dial, tým viac. Po dlhšom mlčaní sa otec rozosmial.
„Syn hradného pána a roľníkova dcéra! Či sa nehanbíš prísť mi na oči s týmto? Fuj…!“
„Ale ja ju prenesmierne milujem!“
„Láry-fáry, aká láska!?“- smial sa otec.
„Ja ti dám roľníka, ty naničhodník! Ber na vedomie, že o dva dni sa zasnúbiš s dcérou pána susedného hradu!“
„Ale otče!“, vykríkol nešťastný syn a vrhol sa k jeho nohám. „Otče, ja ju milujem!“
„Čo mňa je do toho? Ale teraz sa mi prac! Už sa postarám o to, aby si sa nemohol dostať z hradu na tvoje sprosté zálety. Marš, ani vidieť ťa už nechcem!“
Mladý hradný pán sa vytackal z otcovej komnaty a na chodbe ho pochytil kŕčovitý plač. Všetky jeho plány sa zrútili, celé šťastie ľahlo popolom, všetky sny sa rozpŕchli a zostal len žeravý bôľ.
Klesol na tvrdú dlážku a zamdlel.
„Helenka, Helenka!“, šeptali jeho pery, keď ho služobníctvo kriesilo.
Na hrade sú všetky okná osvetlené. Hudba znie, tancuje sa a spieva. Slávi sa zasnúbenie nešťastného hradného syna s krásnou dcérou pána susedného hradu. Syn je bledý a mĺkvy. Na otázky svojej snúbenice odpovedá roztržito. Jeho myšlienky sú u krásnej Helenky, ktorá práve teraz stojí na vysokom bradle a uprene, so zaslzeným zrakom pozerá do osvetlených hradných okien. Uzrela tvár milovaného mládenca a vidí ho… vidí…, ako ho jeho snúbenica objíma.
Zdroj: www.hornatorysa.com
